Ako malé dieťa som mala podkrovnú izbičku s nádherným výhľadom na oblohu. Pohľad na ňu ma vždy fascinoval. Bývali sme v horárni, môj otecko bol horár. Obloha v hore je úplne iná ako v meste. Tam v hore za jasnej noci som mala pocit, že celá obloha je samá hviezda!

• V školskom atlase na prednej dvojstrane bola zobrazená mapa hviezd na oblohe. Súhvezdia najrôznejších názvov. Celé noci som dokázala pozerať na ten zázrak nado mnou.

Predstavovala som si, že niekto tam hore na inej planéte tam rovnako sedí ako ja a pozerá sa na našu planétu a dume, či tam niekto býva. Raz som tam mala fiktívnu kamarátku Majku. Jej som sa zdôverovala so svojimi trápeniami a detskými „ boliestkami“.
Cez prázdniny k nám chodila sesternica z mesta. Vtedy to bolo ešte oveľa zaujímavejšie ! Vznikali krásne príbehy plné zaujímavých zápletiek, ktoré sme zapisovali do zošitov. Tak vznikali naše spisovateľské pokusy. Škoda,že sa tie knihy stratili. Dnes by boli veru zaujímavým čítaním príbehov detskej nevinnej duše.

• Dnes žijem v meste a večer na balkóne pozerám na oblohu. Hviezd vidieť málo. Množstvo svetiel veľkomesta nedovolí vyniknúť kráse nebeských telies a hviezd !

S nostalgiou teda spomínam na zlaté detské časy v hore. Od manžela som dostala knihu o hviezdach-
So slzami v očiach sa na ňu občas pozriem Nemôžem v nej listovať, lebo mám plač na krajíčku z ľútosti, že tieto hviezdy teraz vidím iba na papieri a nie z mojej izbičky v našej horárni hlboko v lese.
Určite si raz takú horáreň kúpim! Aby aj moje deti mali možnosť vidieť oblohu bez záblesku mestských svetiel. Aby aj oni ráno videli srnku na lúke. Aby si tiež vymýšľali svoje detské zázračné príbehy. Aby bosé vybehli na lúku mokrú od rosy, aby pocítili osviežujúci pocit vody z potoka a aby dýchali aspoň chvíľku čerstvý vzduch bez výfukových plynov.